Albert Camus Mor

„ Je práve také rozumné predstaviť jeden druh uväznenia druhým ako predstaviť čokoľvek, čo existuje niečím, čo neexistuje.“
Daniel De Foe

Albert Camus (1913 – 1960) bol v roku 1957 vyznamenaný Nobelovou cenou za literatúru, pretože „odhalil problémy, ktoré stavia dnešok pred svedomie človeka“. Podľa neho „človek nie je úplne vinný, veď nezapočal dejiny, ale ani nie je celkom bez viny, lebo v nich pokračuje“.

MOR je vrchol tvorby A. Camusa, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. Vynikajúce dielo MOR je dokonalým stvárnením, presne do detailu reportáž o udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia, bez úplnej odmeranosti, bez jediného znaku prejavenia nejakých emócií vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni tŕpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď vyhliadky na víťazstvo sú nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však hlboko ľudské. Tieto útrapy sa zarezávajú obyvateľom tohto nešťastím postihnutého mesta akoby ostrým mečom do ich maličkých bolesťou trýznených duší. V boji proti moru sa až s prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia členia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet – svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky. Keďže je dielo písané ako tragédia v piatich aktoch (vo forme románu), sú i hlavné postavy stelesnením určitých ideí, či názorov. Osoby vystupujúce v diele nepredstavujú reálne a rozporne konajúcich ľudí, sú typizované. Napríklad hlavná postava – doktor Rieux je predstaviteľom činnej morálky pomoci, ktorú sám zdôvodňuje potrebu byť človekom. Rieux: „Mne záleží na tom, byť človekom.“ Kňaz Paneloux predstavuje kresťana, ktorý prijíma svoj „osud“, a smrť ľudí je pre neho iba výzvou k ešte väčšej viere. Pomocou vytvorenia rôznych postáv autor pozoruje a skúma ich reakciu pred bezprostrednou hrozbou smrti.

Keďže sú ale postavy stelesnením rôznych filozofických smerov, typov konania, autor vlastne preveruje tieto systémy v praxi, podriaďuje ich „krstu ohňom“. Kým kňaz Paneloux v oboch svojich hlavných kázaniach úplne prijíma absurdný osud ľudskej existencie, doktor Rieux zo všetkých síl bojuje proti šíriacej sa epidémií.
Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu.
I v tomto jeho diele je základnou myšlienkou humanizmus. Autor vyjadruje svoj jednoznačný odpor voči vojne a násiliu. Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názore na človeka ako na „absurdnú bytosť“, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schváli ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest proti smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. Rieux: “Ešte stále som si nezvykol na pohľad na umierajúceho.“

Pre lepšie pochopenie podstaty diela uvádzam nasledujúci dialóg. Tarrou: „Vaše víťazstvo bude vždy iba provizórne, v tom je ten háčik.“ Rieux: „Viem to, ale to nie je dôvod aby som prestal bojovať.“ Tarrou: „Nie, to nie je dôvod. Ale viem si predstaviť, čím je pre vás tento mor.“ Rieux: „Áno…nekonečnou prekážkou.“
Tu sa ukazuje konflikt činného postoja s rizikom nekonečnej porážky a zároveň hľadisko pacifistu, ktorý má ruky čisté iba preto, lebo nič nerobí. Rieux nepozná dôvody pre ktoré by mal prestať bojovať proti moru práve preto, lebo chápe nekonečnú porážku, ktorú pripravuje smrť všetkému ľudskému snaženiu, lebo chápe polohu v ktorej môže byť činnosť i nečinnosť považovaná za rovnako absurdnú. To však nemení nič na nutnosti boja. Autor sa prikláňa k ofenzívnej, spoločensky angažovanej pozícií boja. Pritom nie je prvý, ani posledný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľu ľudského života.

Keď začrieme priamo do deja tak v úvode kroniky, v tých prvých slovách, ktoré si môžeme prečítať priamo na začiatku knihy nás autor oboznamuje so vzhľadom a zvykmi v malom, útulnom a zapadnutom mestečku ako je Oran na alžírskom pobreží. V meste sa žije pokojným životom, kde to majú ľudia pekne rozdelené. Cez týždeň pracujú a po víkendoch zabíjajú čas prostými radosťami. Samozrejme, že pracujú len keď im to dovolí to nepatrne sa meniace ročné obdobie. Ale pracovné dni cez ktoré sa nedá pracovať kvôli horúčavám nestávajú sa až tak často. Ale teraz k samotnému deju tejto kroniky. Ten sa začína 16.

apríla kedy nastáva chvíľa keď musí Bernard Rieux s ťažkým srdcom vyprevadiť svoju ťažko chorú manželku na liečenie do hôr. V tomto období je celá štvrť a skoro aj celé mesto zaplnené potkanmi, ktoré vcelku dominujú nielen na prvých stránkach knihy ale sa stali hlavným problémom diela. Sú spomínané ako neželané tvory ktoré prekážajú obyvateľom v ich práci. Po vyprevadení ženy prišla na návštevu matka. Tá sa ani nečudovala nad neskutočným množstvom potkanov ktoré vyliezali z komôr, suterénov, pivníc, kanálov a umierali v blízkosti ľudí. S týmito potkanmi bolo už treba niečo robiť, preto sa o to začalo zaujímať deratizačné oddelenie, ktoré mŕtve potkany každé ráno zbieralo a nechávalo spáliť. Domovníka Michela postihli vysoké horúčky, okolo 40°C. Hoci doktor Rieux sa snažil pomôcť chorému, zomrel v ťažkých mukách ktoré mu spôsobovali vredy na krku a ešte v posledných minútach nadával na potkany: „Ach, svine!“ Autor sa zaujímal aj o pohľad z inej stránky pohľadu na toto znivočené mesto preplnené potkanmi. Sú to formálne zápisky prisťahovalca Tarru ktorý býva v hoteli a v týchto zápiskoch opisuje svoje poznatky a udalosti ktoré zachytil svojimi vonkajšími zmyslami a preniesol ich na papier. Tarru vo svojich zápiskoch opisuje úplne detaily, čo ho najviac zaujalo s akým fenoménom sa stretával každý deň. Koľko ľudí už zahynulo. Prefektúry a ostatní ľudia si vôbec nevšímajú čo sa deje, to že ľudia osamotení v izbách zomierajú v horúčkach. Každého len zaujíma dianie na ulici a to doslova. Je pravda, že slovo mor bolo vyslovené, je pravda, že nákaza v tejto chvíli zachvátila celé mesto. V tejto nešťastnej situácii sa kňaz Paneloux snažil podporiť aj dosť nepriaznivými slovami: „Ak dnes na vás hľadí mor, tak preto, lebo prišla chvíľa, keď máte premýšľať. Spravodliví sa jej nemusia obávať, ale zlí nech sa trasú. V obrovskej stodole vesmíru bude neúprosný cep boží mlátiť ľudské žito, kým sa neoddelí zrno do pliev. Bude viac pliev ako zrna, viac povolaných ako vyvolených, ale toto nešťastie boh nechcel. Svet sa pridlho spájal so zlom, pridlho sa spoliehal na božie milosrdenstvo. Stačilo kajať sa, a všetko bolo dovolené. A na pokánie sa každý cítil dosť silný. Myslel si, že pozná, keď príde tá chvíľa. Dovtedy bolo najľahšie nechať všetko tak, ostatné zariadi božie milosrdenstvo. Ale takto to nemohlo trvať. Boh, ktorý dlho skláňal nad obyvateľmi tohto mesta svoju milosrdnú tvár, ustatý čakaním, sklamaný v božskej dôvere, odvrátil teraz zrak.

Bez božieho svetla sme sa ocitli v temnotách moru.“ Týmto chcel autor vlastne vyjadriť, že samotní ľudia si môžu za to čo ich postihlo a tiež to, že len oni si môžu pomôcť z tejto neprajnej situácie. To čo platí o bolestiach tohto sveta, platí aj o more. Keď vidíme utrpenie a bolesť, ktoré mor prináša, museli by sme byť blázni, slepí alebo zbabelci, aby sme sa mu poddali. Zlo vo svete pochádza takmer vždy z nevedomosti a dobrá vôľa, ak nie je osvietená poznaním, môže spôsobiť rovnaké škody ako zlomyseľnosť. Z ľudí ktorí žili v tomto meste sa stali zajatci moru, ktorí žili len podľa svojich možností z týždňa na týždeň. Začala sa rozmáhať nezmyselná predstava o tom, že vypálením domu sa zničí mor. A tak ľudia, ktorí sa vrátili z karantény a rozrušení smútkom a nešťastím, zapaľujú svoje domy v klamnej predstave, že v nich pochovajú mor. Nešťastie spočíva v tom, že privyknúť si na zúfalstvo je horšie ako zúfalstvo samo. Musím tu doplniť, že mor ľudí zbavil schopnosti ľúbiť, dokonca aj schopnosti mať priateľov. Lebo láska musí mať budúcnosť, hoci krátku a im ostali len okamihy. Ale toto jediné ich zjednotilo pretože mor sa týkal každého. Mor si veľmi dlho zachoval nadvládu nad mestom. Táto epidémia svedčila iba o tom, že museli proti nej bojovať bok po boku. Vedeli, že každý v sebe nosí mor, lebo nikto, naozaj nikto na svete nie je proti nemu imúnny. Hoci choroba nečakane ustúpila, nezačali sa občania prenáhlene radovať. V minulých mesiacoch u nich vzrástla túžba po oslobodení, ale súčasne sa naučili obozretnosti a zvykli si čoraz menej rátať s tým, že epidémia skončí. Šťastie prichádzalo veľmi rýchlo a udalosti ubiehali rýchlejšie ako čakanie. Mor a jeho hrôzovláda sa skončila a hovorilo sa o tom, že to bolo vyhnanstvo a odlúčenie v najhlbšom slova zmysle. Táto kronika však nemôže byť kronikou konečného víťazstva. Je iba svedectvom toho, čo sa muselo urobiť a čo asi budú ešte musieť urobiť všetci tí – navzdory hrôze a jej neúnavnej zbrani, aj navzdory osobným útrapám – čo sa nemôžu stať svätcami, ale odmietajú pohromy a snažia sa byť aspoň lekármi. Bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká. Môže celé desaťročie driemať v nábytku a v bielizni, v pivniciach a že, možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.