Rudolf Sloboda Narcis

i) Horúci augustový deň rozpomienok

Dej sa otvára príchodom hlavnej postavy, Urbana Chromého do Ostravy. Urban, dobrovoľne ukončil štúdium na Filozofickej fakulte v Bratislave a do Ostravy prichádza za manuálnou prácou. „PRÍCHOD bol temer slávnostný, lebo nášho hrdinu nikto nepoznal. Mal slamený klobúk, ktorý dobre sedel na dohola ostrihanej hlave, sivé sako s jedným gombíkom, nohavice tej istej farby a staršie polto- pánky, pravda, veľmi dobré. "/1

Po rýchlom zorientovaní sa v novom prostredí sa Urban poberie do Vítkovických Železiarní, kde ho čakajú bežné, až rutinné papierovačky, zdravotná prehliadka a zahlásenie sa do práce. Všetko to prebehne nečakane rýchlo a hrdina odchádza sa ubytovať do neďalekej ubytovne. Dej sa v tomto bode preruší a prenáša sa do snov, predstáv, úvah až halucinácií, ktoré sú spôsobené úpalom. Sprvu sa dozvedáme, prečo Urban odišiel z rodnej Bratislavy a za akých podmienok sa uskutočnil jeho odchod. „Predal všetky knihy, priatelia mu vrátili dlhy. . . nikto nevedel, kam cestuje. Rodičom vôbec nepovedal, že nechal školu. Bol rád, že má po starosti, striasol sa zápočtu z angličtiny, ak máme spomenúť len tie najnepríjemnejšie okolnosti."/2

Nasledujúce premýšľanie je už o čosi menej realistické, dá sa nazvať až fantastickým. Spomína si na prípravu popravy voči nemu a na uskutočnenie akéhosi zázraku – lietanie. „Urban zatvoril oči, vystrel ruky a po piatich minútach sústredenia sa vzniesol nad prekvapených hostí. Lietal asi minútu. Potom klesol na zaprášenú dlážku a stratil vedomie."/3
Ďalej spomína na prednášku v Bratislave, filozofický rozhovor medzi Spinzom (Urbanom) a Hegelom, vystúpenie na Horu Premenenia a na koniec na vojenčinu. Prvá časť románu, nazvaná Horúci augustový deň rozpomienok sa končí nástupom hrdinu do práce na nočnú smenu a následným opisom pracoviska. ii) Intermezzo in D

V prvej kapitole druhej časti knihy sa čitateľ zoznamuje s Danou. Je krásny letný deň, Dana má celé doobedie len pre seba až kým neodchádza do poobedňajšej smeny. Premýšľa o svojich bývalých láskach a taktiež o Urbanovi.
„Danine lásky neboli nevinné. Nespomína na ne rada, hrubí a akísi neumytí chalani mysleli vždy len na to isté. V čase, keď bola ešte takmer dieťaťom, zmocnil sa jej vojak z Opavy o ani jej nenechal adresu. Mala strach, že bude tehotná. Potom sa ozaj zamilovala do dvadsaťdvaročného konštruktéra, ktorý ju balamutil, že si ju vezme. Bol taký skúsený, že sa nebála. Prvý raz sa naozaj zaľúbila.

Konštruktér so však z ničoho nič nahneval, že ju nemal prvý, o nechal ju. Keď sa hľadá dôvod, vždy so nájde. Potom zanevrela na to hnusné špinavé pohlavie, kým sa jej nezačal okolo sústruhu obšmietať brigádnik zo Slovenska, o dovtedy jej nedal pokoj, až sa s ním stretla. Chodili ohromne slušne do kina a na kúpalisko, ale on – Urban sa asi bál, že ju to nebude takto naplano baviť, a veľmi nešikovne ju začal spracovávať; nechcelo mu dať najavo roztrpčenosť, lebo sa jej troška páčil, no keď už bol smiešny, poslala ho domov Odišiel ako zbitý pes a viac sa s ňou nestretol.“/12
Dana doma dlho neobsedí a rozhoduje sa ísť do práce o niečo skôr aby sa mohla stretnúť s Urbanom, na (ne)šťastie sa dozvedá od kolegu Mira, že Urban si vzal dovolenku, kvôli bolestiam hlavy. Druhá časť sa končí odchodom Dany z práce, kde sa stretáva so Soňou. Ich priateľský dialóg sa znenazdajky prenesie až do hádky o Urbanovi.
iii) Pokus o smrť v duši
Urban je pred odchodom z Bratislavy do Ostravy, pred tým než sa vydá na cestu ešte venuje pár chvíľ prechádzke po meste, úvahám o domove a rodnom kraji, pozorovaniu okolia a ľudí. „Bolo by krásne, keby tá rieka mala ženské meno alebo keby nemala meno vôbec; priznávaš si, že si to ty nevymyslel a súčasne sa v spomienkach vraciaš k rozhovorom na kopci nad mestom – päť-šesť ľudí milujúcich zvážené slovo, ktorých silný zážitok prinútil vyjadriť sa. Keby rieka nemala meno, cítili by ste, že žije. Ak sa volá Dunaj, musíš na ňu myslieť ako na neživú vec.“/13
Temer pred konečnou si Urban uvedomí, že v 6iline na železničnej stanici si zabudol batožinu.
„Dvihneš ruky a zrazu nevieš, kam si si položil kufor. Pozeráš, pozeráš, no kufra niet. Všetci ťa sledujú. . . Po chvíli, v ktorej sa ti súčasne zakrútila hlava a zdvihol žalúdok, si zbadal, že kufor si nechal v Žiline na stanici.“/14
Prichádza obdobie, ktoré na hrdinu vplýva veľmi pozitívne. Opäť sa vrátil k viere v Boha, a dokonca aj práca mu ide od ruky.
„Čítavanie lzaiáša patrí k najkrajším chvíľam môjho života, napísal si do nového denníka. Zabúdam na obsah a musím sa často smiať. Je to veľmi šarmantný prorok a neviem, prečo sa o ňom hovorí vždy s takou vážnosťou. Ale ani to si nevedel naisto. Ráno okolo ôsmej si nasadal na jednotku a viezol sa do knižnice. Vymohol si si natrvalo popoludňajšiu smenu, a tak si úplne svieži čítal, rozmýšľal a zapisoval dojmy z čítania.

Kým si do knižnice chodieval až po smene a poobede, zväčša si za stolom zaspal.“/15
Jediná vec, ktorá mu vtedy nevyhovovala bol vzťah s Danou, azda to mohlo byť spôsobené až prílišným zapálením sa pre vieru, čo sa len veľmi ťažko dalo niekomu vysvetliť.
„Súbežne sa v tebe postupne vyvíjal podivuhodný vzťah k Dane, ktorá ti napísala list. Zahlušil si všetko chodením po lesoch a hádkami s kde-kým. Najprv si sa pohádal so svojím spolubývajúcim, pánom Holečkom. Pravdu povediac, na príčine bol on. Ležal si na posteli, akoby si spal, a on vyžadoval, aby ste si ihneď zahrali šach. Cengol si zrejme. Potom do teba hodil knihu a ty si mu vylepil. Takto si to rozprával každému, koho to zaujímalo, no v skutočnosti to bolo komplikovanejšie.“/16
Prichádza leto a jarný entuziazmus Urbana úplne opustil, už sa nevenoval náboženstvu ani čítaniu Pascala, prepadá dennodennému stereotypu: práca – karty – spánok –práca, a ocitá sa akoby v začarovanom kruhu. Je zaujímavé, že svoj úpadok si veľmi dobre uvedomuje, no nedokáže proti nemu bojovať.
„Dni leteli a každú nedeľu si si uvedomil, že márniš čas, že by si mal žiť ináč.“/17
Tento spôsob mu jednoznačne nemohol prospieť a a začína si uvedomovať, že ho nemôže uspokojiť, a preto sa rozhodne ísť na spoveď a skúsiť sa postaviť opäť na nohy. Lenže pri spytovaní svedomia a opakovaní si desatora prichádza na úplne iné myšlienky. Zisťuje aký v skutočnosti je, nezmyselnosť desiatich prikázaní, a že nenávidí Danu pre jej ošklivosť, neskúsenosť, a že by radšej volil skúsenú a prefíkanú Soňu. Chcel by najradšej trpieť a takým smerom sa uberajú aj jeho myšlienky, myslí na vraždu, prsnejšie, chcel by zabiť Danu, len aby sa dostal do „chládku“.
„Musím sa dostať do väzenia – vravíš si a myslíš na väzenie, kde je chládok a denne treba ťažko pracovať. Zabiješ ju a dobrovoľné sa prihlásiš. Čím?
To sa ešte uvidí. Dýkou alebo ju zaškrtíš. Lebo niet vhodnejšieho miesta pre človeka, ako som ja. Budem vedieť, prečo trpím. Budem nútený milovať oddych a nebude viac vznešených myšlienok, pretože tie sú pre poriadnych ľudí, a nie pre vrahov. Vrah nemusí mať myšlienky, nemusí veriť v boha, boh ho nechce, nemusí sa usilovať, aby sa páčil ľuďom, stačí, keď robí dobrotu. Keď ma pustia, budem starší a obľúbim si pivo v rodnej dedine, budem okopávať kukuricu a posadím si amerikán. Vraj malé radosti ! Niet iných radostí a treba to pochopiť aj za cenu, že budem nosiť na čele biľag. Nech čert vezme mladosť s jej sprievodnými znakmi Nepotrebujem byť mladý, nenávidím zanietenia a horúce lásky, nech, čert vezme čisté ideály. Ideál je stále robiť zle a byť príťažou spoločnosti. Och, keby ma tak popravili. Najlepšie, keby ma zastrelili, ktovie, prečo zločincov vešajú. . . teľce.“/18
Keď sa mu nálada trošku polepší, rozhodne sa ísť na obed, kde stretáva Soňu.

Nadviažu rozhovor, a to len s jediným zámerom, zbaviť sa Dany, čo najskôr a najrýchlejšie. V ten istý deň sa rozchádza s Danou.
„“Prečo sa na mňa hneváš ?” spýtala sa. “Nehnevám sa. . . kto to hovoril ?”
“Vidím sama. Nevšímaš si ma.”
“To môžem aj ja povedať o tebe. . .”
“Nemôžeš. Vyhýbaš sa mi. Keby si bol povedal včera, vzala by som si dovolenku a išla by som s tebou. . .”
“Poď dnes.”
“To vieš. Myslíš, že si môžem dovoliť, čo ty ?”
“Môžeš.”
“Keby si nebol brigádnikom a nevedeli všetci, že o pár mesiacov odídeš, tiež by ti nepovoľovali. . .”
“. . .čo nepovoľovali ?”
“Chodíš do práce, ako chceš.”
Ak si myslí, že si ťa získa úprimnosťou, tak sa mýli. “Tento mesiac chodím do práce statočne.”
“Počula som, ako sa majstri rozprávali, že na dnes ti už náhradné voľno nedajú.”
“Ktorí majstri ?”
“Ten v klobúku. . .”
“Nebudem sa nikoho pýtať.”
“Veď to si celý ty. Že ťa to baví. Keby si mal šestnásť rokov, nepoviem. Už si takmer dva roky doma z vojenčiny.”
“Prečo mi to hovoríš ? Záleží ti na mne ?”
“Vôbec! Rob si, čo chceš.”
“Hnusí sa mi tu všetko. . . ak to nechápeš. . .”
“. . . každému sa robota občas hnusí, ale nikto nevyvádza, čo ty.”
“Čo mi radíš ?”
“Prečo sa pýtaš mňa, máš svoj rozum. Zrazu si zvedavý na moju mienku.”
“Tak si vlastne nemáme čo povedať.”
“Nie, nemáme.”
Keby si teraz odišiel, nemohla by povedať, že si ju nechal. Musela by uznať, že ťa vyhnala. Výborne. Videl si ešte, ako vystrela ruku a zapla stroj. Potom si sa už neobrátil. Bol si šťastný. Vyšiel si bočnou vrátnicou. „/19
Po obdržaní výplaty Urban a Soňa spolu vydajú na kúpalisko. Cestou sa vášnivo bozkávajú, a Urbanovi to príde tak, že by sa s ňou mohol aj vyspať, len nevie ako by jej to mal navrhnúť.
„Soňa nemohla zakryť úsmev. Zabudol si na slnko a naraz si ho zacítil. Požiadal si, aby ste prešli do tieňa, lebo včera si azda prekonal úpal a dnes ešte nie si celkom zdravý. Nato Soňa odmietla ísť k vode, najmä na kúpalisko pri Štadióne, kde temer niet tieňa. Uzhodli ste sa na tom, že si posedíte v parku uprostred zelene. Chytil si Soňu za ruku, a tak ste prišli až do parku. Len čo ste si sadli, začali ste sa bozkávať. Soňa sa nedala zahanbiť, stále sa jej to páčilo. Boli to také dlhé bozky, že ste takmer nevnímali okolie. Nevedel si, čo ďalej, a dostal si strach, aby si nevyzeral smiešne. Povedal si, že sa tu na vás pozerajú a bolo by lepšie ísť niekam. . . “ Kam. . . ” zasmiala sa. “No, kam chceš,” povedal si trošku zarazene. “Je mi tu dobre. Tebe nie ?”
(Vari nechce, aby som ju vyzval. . . Či jej toto nestačí.

Akými slovami jej mám povedať, čo chcem?)“/20
Na koniec sa toto rýchle vzplanutie končí fiaskom, Soňa a Urban sa pohádajú a Urban sa opäť dostáva do veľmi depresívnych až samovražedných nálad.
„“Soňa,” takmer si kričal, “povedz, čo odo mňa chceš ! Čo som ti spravil, čím som ti ublížil. . . čo odo mňa všetci chcete ? Som lajdák, vrah, bulač, lenivec. Čo ešte chceš odo mňa počuť ! Som panic. S Danou som nespal, chcel som spať s tebou, lebo som si myslel, že som ti sympatický. . . smejte sa mi, že som nespal so ženou, ale prečo mi stále vyčítate nemožnosti, o ktorých neviem ? Kto by konal v mojej koži ináč, kto by nešalel, keď vidí ženu. . . ?”
“Nekrič! Počúvajú ťa malé deti Mal si ísť za farára !”
Schmatol si Soňu za ruku, zľakla sa, ale neodtiahla ju. “Daj si pozor, slečna. . . ak si myslíš, že bez teba nemôžem žiť, tak ti poviem aj inú pravdu. Si kurva !”“/21
Ku koncu sa dozvedáme, že Urban sa rozhoduje úplne ináč, volí život pred smrťou a už ani len nemyslí na to najhoršie. Rozhodne sa vrátiť k Dane, a tým zmeniť svoj život.

„Išiel si popri vysokom drevenom plote, občas si zastával. Uvedomil si si, že ľudia, ktorí ťa predbiehajú, idú zo smeny, a pomyslel si na Danu. Keby si teraz k nim zašiel, ešte by nespala – no nemôžeš ísť takto, musíš sa okúpať a osviežiť. Koľko môže byť hodín? Môže byť štvrť, ale aj tri štvrte, ak by bolo štvrť, stihol by si kúpalisko aj Danu. Udobríš sa s ňou a oženíš sa s ňou. Je to dobré dievča, a nie si taký krásavec, aby si si mohol vyberať odprosíš ju a sľúbiš jej, že oddnes budeš statočne pracovať. Kvôli nej všetko. Pohni sa. Utekalo sa ti veľmi dobre. Vyberal si rohy s bravúrnosťou leteckého akrobata. Vysoko si dvíhal nohy ako pri rozcvičke. Dobre sa ti dýchal večerný vzduch, dobre sa ti kývalo rukami a dobre sa ti myslelo na Danu a na to, ako sa zas budete mať radi.“/22
Po stretnutí s Dano, sa všetko vyjasnilo, Urban sa dozvedá že Soňa náročky utekala do fabriky len aby zvestovala Dane o Urbanovi. Ďalej sa dozvedáme že Dana je tehotná, ale že kvôli Urbanovi si je ochotná dieťatko vziať.
„Chytil si Danu za ruku a navrhol jej, aby ste išli pomalšie. Spytovala sa ťa, čo si robil poobede. Iste sa snažila zakryť radosť zo stretnutia. Vyrozprával si jej všetko, o čom si dnes rozmýšľal; spomenul si aj Soňu, ale len tak mimochodom -keby sa náhodou o tom rozprávali – aby neboli nedorozumenia; keď si jej povedal, ako ti bolo dnes ťažko a ako si sa rozhodol, že si ju vezmeš za ženu, pravda, ak bude chcieť, Dana sa rozplakala a povedala, že je tehotná. Už nevieš presne, akými slovami to povedala. . . hovorila však o tom tak dlho a tak veľa, že nebolo pochýb. . . nie, počul si dobre, bude mať dieťa.

V prvej chvíli si sa chcel opýtať, prečo plače – či si ju on nechce vari vziať, potom si vybadal, že by to bolo príliš dôverné, a tak si mlčal a nevedel si, čo povedať. Neprestávala plakať. Povedal si, že to nie je nič zvláštneho a kto všetko o tom vie. Prečo vôbec plače a prečo ti to hovorila. . .“/ 23
Ich dialóg sa konči tak, ako by to nikto z nich nebol predpokladal. Dana zaplesla dvere Urbanovi priamo pred nosom, čím mu vlastne naznačila, že už nemá pre neho v osobnom živote miesto.
Tretiu časť knihy uzatvára Urban úvahou nad samým sebou. Dospeje k názoru, že sa už ani za jednou ženou v Ostrave nepozrie a voľný čas bude venovať štúdiu.
iv) Nádherné stretnutia s časom
Urban stretáva nové dievča, Vieru, vyrastali spolu, a tak si aj teraz majú čo povedať. Stretli sa náhodou a Urban akoby opäť pocítil hrejivé teplo lásky, a znova má dôvod sa na svet pozerať krajšie a optimistickejšie.
„Vrátil som sa do Zvarovne šťastný. Nedohovorili sme si schôdzku, ale viem, kde býva, a kedykoľvek môžem zájsť po ňu. Sedel som na lavičke a uvažoval, či mám ísť hneď alebo až zajtra. Nesľuboval som si nič, no tušil som, že som nikdy nebol tak perfektne vrhnutý k hotovej veci. Teda sľuboval som si dosť. Bol som si istý, že sa do nej zaľúbim a ona do mňa. Bolo by smiešne, keby si hľadala niekoho iného, a to isté platí aj pre mňa. Prvý raz v živote som uveril, že sa to skončí dobre, šťastne, že som našiel zmysel života a o návrate domov už nemusím uvažovať. Predpokladá m som, že doma nemá nijakého koreňa, nechodila by do Ostravy. Nie je to síce vylúčené, ale ak má, tak ho môže aj nemať. Vložím sa do veci s plnou silou, dám si pozor a budem presný. Mám za ňou ísť, nemám?“/24
Nasledujúci deň majú schôdzku a Urban sa stáva dvojitým sprievodcom, najskôr ju sprevádza po Ostrave a neskôr spomínajú na zážitky z detstva. No po dlhšom rozhovore akoby Urban vycítil, že všetko nie je v poriadku a predvída udalosti – rozchod s Vierou.
„Tipujem, ako dlho vydrží táto žena so mnou. Nie viac ako mesiac, a to pri dodržaní všetkých pravidiel slušnosti a za predpokladu, že sa nebudeme stretať každý deň. Zas sa to skončí iba priateľstvom bez hriechu.“/25
„ Moje priateľstvo s Vierou netrvalo ani tipovaný mesiac.“/26
Po rozchode s Vierou sa Urban rozhodol cestovať, ísť do hôr hľadať pravdu, samého seba. Nasleduje opis výstupu na Lysú Horu a znova rôzne úvahy nad životom a okolím. Výstup bol o mnoho ťažší ak predpokladal a vôbec si neuvedomoval ako dlho kráčal do kopca. Zvečeralo sa, Urban nechcel riskovať vzostup po tme, a preto sa rozhodol ubytovať sa v hoteli na úpätí vrcholu.

Ako sa dalo predpokladať, príroda a milí ľudia v hotely mu opätovne zlepšili náladu a v nasledujúce ráno sa Urban, plný elánu vracia späť do práce.
„Pomaly vychádzam z továrne; že som sa zmenil, cítim aj na maličkostiach. Predbiehajú ma ľudia, zdravím ich, usmievajú sa, majú svoje radosti, špičku svojho dňa, prečo by som im mal závidieť. . . Možno sa mi jedného dňa pritrafí obrovské, nádherné stretnutie, možno ma jedného dňa zachváti radosť a nebudem sa mať na čo sťažovať. Nie som neskromný, radosti visia vo vzduchu.“/27
v) Návrat

Prvá kapitola opisuje štyri sestry prichádzajúce za jedným mužom. Tri z nich pobudnú v mužovej blízkosti, náručí len chvíľu a miznú. Štvrtá sestra, Agáta, ostáva pri mužovi a ten v jej sprievode odchádza do lesa. Tam ho Agáta vyzve aby spolu hrešili.
V druhej kapitole autor ilustruje rodinu, ktorá sa prisťahovala do domu po zosnulom Volavkovi, ktorý bol pre celú dedinu akýmsi tajomstvom. Rodina pôsobí veľmi tajomne, s nikým nenadväzujú kontakty, a dokonca aj deti sa hrávajú samé. Obyvateľom dediny vŕta v hlave kto sú tí neznámi, no zmôžu sa opýtať len detí..
„Nikomu ani na um neprišlo, že ich otec má iné meno, že si vzal z číreho idealizmu mladú vdovu a dvoma deťmi a že jeho tiché správanie nepatrí k jeho povahe, ale že dlho a úporne bojoval, kým si tento výraz našiel. Volal sa Urban Chromý a ženu si našiel na brigáde v Ostrave, kde údajne prežil búrlivú mladosť. Vzdal sa ambícií, bol kedysi nádejným filozofom, ktorý opustil školu, vymenil si občiansky preukaz a v novom už nemal zapísané, že chodil do školy v Bratislave, ale že vychodil osem tried v rodnej dedine. Pracoval v lome a do krčmy nechodil. Jeho žena sa volala Dana. Vydala sa za Petroviča, mala s ním dve deti, a keď muž nešťastnou náhodou zahynul pri zrážke vlakov, vzala si bývalého frajera. Pravda, v dedine to nik nevedel. Dom Syrového, kde predtým bývali patril k opusteným domom za hliniskom, Dana sa sem vrátila na radu svojho brata, lebo mali nárok na byt v rodnej obci.“/28
Na prvý pohľad rodina pôsobila uhladene, každý deň sa milujúca manželka lúčila s manželom, keď odchádzal do roboty a po práci ho už deti s nedočkavosťou prichádzali vítať. Jedného dňa to však na Urbana prišlo, opäť upadol do negatívnych nálad a myšlienok. Dana ho raz pristihla ako páli celú svoju minulosť, vysvedčenia a fotografie. „No druhý deň nešiel do práce. Ležal na záhrade a fajčil. Pozeral do koruny mladej slivky, zíval a zabíjal mravce, čo sa náhodou odvážili po ňom liezť. Zuzka a Jožko sa obďaleč hrali a nazdávali sa, že je sviatok, aj preto, lebo mama si obliekla iné, pekné šaty a piekla biskvit.

Dana prišla za ním do záhrady navrhla mu čosi, čo sa mu nikdy nebude oškliviť : navrhla mu, aby sa zašiel pozrieť domov, k rodičom. Povedal, že práve o tom uvažuje, no tí by sa divili, kde nechal ženu, a vypočul by veľa hlúpych rečí. Tak Dana zistila, že nie je nič stratené – jej veľké dieťa sa len chce cítiť chvíľu slobodné. Dobre. Večer zašiel na stanicu, aby zistil vlaky.“/29
Urban necestoval priamo domov, ale najskôr išiel do Ostravy, ale Dane nič nepovedal. Počas jeho neprítomnosti sa Dane prihodilo nešťastie a v tej chvíli potrebovala len jeho prítomnosť, no keď zistila, že Urban nie je doma ale v Ostrave znepokojilo ju to. Spriatelila sa postupne so všetkými susedkami a taktiež i deti si našli nových priateľov.
Ďalej sa dozvedáme, že sny o dievčatách sú už na míle vzdialené od reality a, že Urban hĺbavo premýšľa nad Danou, ako nad svojou nastávajúcou. Lenže ako sa nad tým zamýšľa uvedomuje si, že by musel ostať v Ostrave, a to on predsa nechce. Preto si podáva žiadosť o vysokú školu, ktorá je ale zamietnutá čo ho načisto presvedčilo, že sa chce stať robotníkom. Už mu neostáva nič iné ako čakať, kým príde desiaty apríl aby sa konečne mohol vrátiť do rodnej obce.
Nastal deň Urbanovho odchodu, posledný krát prichádza do fabriky ako zamestnanec, lúči sa so svojimi spolupracujúcimi i známymi, vybavuje všetko potrebné aby odišiel bez akýchkoľvek nezrovnalostí. Ani teraz keď má už čistú hlavu ho neprechádza depresívna nálada a myslí na samovraždu.
„Keď ráno vstávaI, preblesklo mu hlavou, že dnes by sa mohol zabiť, lebo má veľmi jasnú hlavu a nenašiel nič, čo by ho k životu pútalo. Povedal si, že sa môže zabiť doma. Táto myšlienka vznikla samopohybom slov, nemala nijaké pozadie ani nebola uvoľnením nijakých podvedomých snáh.“/ 30
Urban odchádza z Ostravy a spomína na všetky cesty, ktorými chodieval. Opisuje cestu vlakom, zastávku v Žiline a príchod do Bratislavy komentuje pozitívnejšie ako príchod do Ostravy. Po vystúpení z vlaku vystúpil najkontroverznejšiu myšlienku celého diela, ktorú sa doteraz dá vysvetliť mnohými spôsobmi a za ktorú bol Sloboda neraz kritikmi pranierovaný, ale i uznávaný.
„Urban si vo vestibule vyhľadal odchod osobného vlaku do Zohoru a pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou.“/31.