-Styron (Sofiina voľba), zbavený pátosu, psychologizácie postáv 

                      -Mailer(Nahí a mŕtvy), Heller ( Hlava XXII)- nezmyselnosť vojny

                           -diela odsudzujú vojnu
b)existencializmus-Sartre, Sellinger
c)neorealizmus- Alberto Moravia

                             - ľudia na okraji spoločnosti, sociálne problémy
d)Beat generation-distancuje sa , rebeluje

                                 – v Anglicku bola podobná skupina Rozhnevaní mladí muži
e)experimentálna literatúra-vznik zo zaužívaného

                 -experimentovanie hlavne v oblasti formy a nie až tak textu

                -absurdná drama-Evžen Jonesko(Francuzko), Samuel Backet(Anglicko)

                -antiromán = nový román- popiera to čo je typické pre tento žáner
f)magický realizmus –krajiny so silnou mytologiou(Južná Amerika)

                                        – Gabriel Barcia Marquez, Ajtmantov ( Popravisko)
g)postmodernizmus- nadväzovanie na niečo čo bolo, čo je

                              -kombinácia prvkov moderny, ale aj na klasický realizmus

                              -miešanie žánrov, prelínajú sa prvky tradičné, experimentálne

                              -vzniká labyrint v ktorom sa ma čitateľ sám orientovať, interpretovať

                              -Umberto Ecco= Meno ruže

                               -absurdita, ironia, metatexty-vsunuté pasáže
h)Vedecko-fantastická literatúra – science-fiction, fantazy literatúra ( George Orwell-vízie totalitného režimu cez alegóriu
Americká literatúra:
USA- mladá krajina zbavená predsudkov a zaužívaných konvencií starej Europy.
-Amerika sa stala krajinou neobmedzených možností.
-jednotlivec je tu často bezmocný a nemôže ovplyvniť chod udalostí. Ostáva mu iba vnútorná vzbura, skepsa, beznádej.
John Steinbeck– 1902-1968, Nobelova cena
O myšiach a ľuďoch román
-príbeh o živote bezdomovcov, ktorí putujú za prácou a snívajú a mieste, ktoré by mohli nazvať domov.
George Milton a Lennie Small. George sa snaží chrániť fyzicky silného ale slabomyseľného Lennieho pred zlom okolitého sveta. Lennie nešťastne zabije ženu šéfovho syna, ktorá sa ho pokúša zviesť. Goerge ho chce ochrániť ako priateľ , a preto ho zabije, ušetrí od linčovania. Ich ilúzie a sny o vlastenej farme stroskotajú.
-román je realistickým obrazom života najbiednejších ľudí v bohatej Kalifornii.
Ovocie hnevu sociálno-kritický román,
         dostal za ňu PULITZEROVU CENU
-príbeh o soudoch troch generácii rodinz Joadovcov, ktorá podobne ako tisícky drobných farmárov pošas hospodárskej krízy prišla o farmu v Oklahome. Opustia farmu, cestujú za prácou, stretávajú sa s opovrhnutím obyvateľstva, ale aj s porozumením a pomocou im podobných ľudí. Po strastiplnej ceste sa ocitnú v utečeneckom tábore- prácu nenachádzajú. Koná sa štrajk, zatknú syna Toma Joada no podarí sa mu utiecť. Cestujú ďalej za prácou.. dcére sa narodí mrtve dieťa. Pokračujú v ceste a nachadzajú opustené dieťa.. berú ho so sebou.
-napriek tragickému osudu rodiny, záver je symbolický- najchudobnejší zachraňujú dieťa, zo zúfalstva vyviera nádej, vôľa žiť.
 
Na východ od raja román.
Symbolický boj dobra so zlom
-na podklade biblického príbehu o Kainovi a Ábelovi vykresľuje osudy troch generícié jednej rodiny v čase osídľovania Kalifornie od občianskej vojny až po WW1
-počas WW II bol Steinbeck spravodajcom novín New Herald Tribune v Európe John Updike 1932
Králik, bež román
-zobrazil pasivitu mladých ľudí Hlavná postava Harrz Angstrom je tzpickzm rebelom šesťdesiatych rokov. Z uznávaného basketbalistu, prezýávaného Králik, sa po skonšení kariéry stáva priemerný človek, ktorý nevie šeliť rodinným starostiam. Utecie od ženy a dieťaťa k milenke, pretože verí, že s nou nebude mať jednotvárny život. Ked sa dozvie, že jeho žena s ním čaká dieťa, vracia sa k nej, ale po hádkach ju znovu opúšťa. Jeho situácia sa mu javí ako beyvýchodisková, ale sám svojou slabošskou náturou nedokáže proti tomu nič urobiť.
Kentaur psychologický román s mytologickými prvkami
-hlavná postava, starnúci stredoškolský profesor GEorge Caldwell ma v sebe veľa detskej úprimnosti a naivity. Hoci je vzdelaný a inteligentný, pre svoju nepraktickosť a dôverčivosť sa stáva cudzincom v zmechanizovanom svete, ktorý ho obklopuje. Caldwell trpí rakovinou, uvedomuje si blízku smrť, uvedomuje si zodpovednosť k rodine, 5-ročnému synovi Petrovi. Dej sa odohráva počas 3 dní, na ktoré spomína Peter ako dospelák. Caldwellov príbeh autor rámcuje gréckym mýtom o kentaurovi Cheironovi, ktorý bol najušľachtilejším y kentaurov. Cheirona omylom zasiahol Heraklov otrávený šíp, preto trpel strašnými bolesťami. Nesmrteľnosť zamienil za dobrovoľnú smrť a svoj život za život Prometeov
Saul Bellow
  Nobelova cena
Herzog román
-vykreslil problémy a zmatky súčastnej Ameriky. Mosšes Herzog prežil detstvo podobne ako autor v Chicagu, kam jeho židovskí predkovia prišli z Ruska. Vyzná sa v literatúre, filozofii a socilogii.
-Herzog sa ocitá na dne a usiluje sa určiť svoje miesto vo svete, pochopiť zmysel svojej existencie. Po rozvode sa stáva z neho čudák- uvažuje o uplynulom živote, píše listy známym a vysvetľuje im korene súčastnej civilizácie. Chcel zmeniť s nimi svet. Keďže listy neodosielal, pravdepodobne si beznádejnosť svojho činu uvedomoval.
Norman Mailer básnik, prozaik a dramatik, bojoval v WWII
Nahí a mŕtvi naturalistický román,
-dej rozdelený do 4 častí prerušované retrospektívami, ktoré sa týkajú jednotlivých postáv (dramatický text), autor zachytáva svoje postavy v najrôznejších situáciách, niekedy až živočíšne prostých situáciách
-dej pred koncom WWII na ostrove Anopopei. Boje medzi americkou a japonskou armádkou. V centre románu oddiel seržanta Crofta- idú na prieskum do japonského tyla v druhej časti ostrova. Vylodia sa a chcú sa priblížiť k Japoncom. Časť sa vracia domov so zranenymi, časť pokračuje, vyčerpaní vojaci sú napadnutí osami, polomrtvi sa vracajú do tábora a dozvedajú sa, že ich útrapy boli zbytočné pretože boje skončili.
-román zobrazuje ľudí v hraničnej situácii, ked sa cítia bezmocní, ale predsa si zachovívajú svjou ľudskú podstatu.
Americká poézia- predstavuje ju hlavne skupina beat generation
-vznikla v San Franciscu, kde bolo najlepšie vidieť lesk a biedu Ameriky.
-popierali to čo bolo= všetko tradičné veci, rodinný život, tradičné hodnoty, konzumnú spoločnosť
-žili neviazane, žili čisto len pre umenie, popierali rytmus života.
-uznávali, vychádzali Prekliatych básnikov (Baudelaire, Appolinaire)
-chodili výstredne oblečený alebo uzavretí do seba
-drogy, alkohol-tulavý spôsob života, dobrovoľná chudoba
-tvorba prepojená s jazzom= rytmickosť textov
-poézia=erotické témy, sloboda-voľný verš, neobvyklé metafory, slang, vulgarizmy- snaha provokovať, byť originálny, napriek tomu vidieť vplyv Appolineira
-hlučné večierky, zábavy
-charakterizuje ich názov zbierky Allena Ginsberga Vytie = akzmsi manifestom generácie, ktorá sa cítila ukrivdená vojnou a vžitými spoločenskými konvenciami.
-do veršov vkladá apokalyptickuú víziu,, večnej vojny ´´ za osolobodenie ľudskej osobnosti od molochy spološenskej mašinérie v mene slobody a práva jednotlivca
-autori sa neusilovali o harmoniu a krásu, hlásali neviazanosť všetkych zmyslov.
-Lawrence Ferlinghetti, Gregory Corso, Jack Kerouac
Americká dráma-čerpá y realistickžch tradícií
Tennessee Williams
  1914-1983
Spoločensko- kritické hry
 
Sklenený hrniec
-hrdina hry žije s matkou a telesne postihnutou sestrou. Nechce žiť v ilúziách ako ony, preto od nich odchádza, hoci vie, že obe budú bez neho trpieť, ani nie tak psychicky ako finančne, pretože bol živiteľom rodiny.
Električka zvaná Túžba
 
Mačka na horúcej plechovej streche
V bohatej južanskej rodine zomiera na rakovinu panovačný starý otec. Už pred jeho smrťou najbližší príbuzní intrigujú, aby získali čo najväčší podiel z dedičstva. Proti nim stojí osamelá Meggie, manželka najmladšieho syna. Hoci ju ostatní podceňujú, pretože pochádza z chudobnej rodiny, je cieľavedomá, vie presadiť svoju vôľu a v túžbe po majetku bezohľadne ide za svojím cieľom, i keď musí pred príbuznými tancovať ako mačka na horúcej plechovej streche. Nakoniec si svojou životaschopnosťou získa rešpekt a sympatie svokra i lásku manžela.  
 
 
Arthur Miller – jeden z manželov Marilyn Monroe
Smrť obchodného cestujúceho
Analýza života priemerného Američana. Hl. postava Willy Loman, obchodný cestujúci, celý život vyznával len materiálne hodnoty. Až v starobe ked stratí prácu si uvedomuje, že všetko to bolo len pretvárkou, sebaklamom, odcudzením sa žene a synom.= spácha samovraždu.
Skúška ohnom/ Bosorkz yo Salemu historický námet
V mestečku Salem sa roku 1692 uskutočnil jediný proces proti bosorkám v Amerike( poprava nevinných)
-v hre autor demaskoval a odsúdil Výbor pre neamerickú činnosť, ktorý v 50. rokoch prenasledoval mnohých intelektuálov.
Po páde autobiografické črty
Udalosti sú dôležitými okamihmi v živote štyridsaťročného muža prežívajúceho manželskú a životnú krízu, počas ktorej prehodnocuje svoj život a vzťah k žene a k milenke.

Tati, tobě přeskočilo je kniha, která nám přibližuje svět viděný očima malého chlapce, žijícího po odloučení rodičů s otcem, spisovatelem.
Ačkoliv se jeho otec ve psaní nedočkává příliš velkých úspěchů, neztrácí dobrou náladu. Přiměje syna pozorovat svět kolem sebe, vidět o zkoumat každou maličkost, zdánlivě všední a nevýznamné drobnosti. Touto cestou i Petr najde v chudobě vlastně osvobození. nedokáže si již svůj život představit bez všech těch hloupostí, bez stolu prostřeného novinami, bez autorské rýže, což je cokoliv, když se to dá uvařit s rýží, bez starého ale stále plně využívaného hracího stolku, bez písku na pláži….a beze snů svých i otcových.
V určitém slova smyslu je zde ztvárněno jak dítě vychovává dítě.

"Jsem rád, že tu jsi se mnou," řekl táta.
"Jsem rád, že tu jsem," odpověděl jsem mu. 

Albert Camus (1913 – 1960) bol v roku 1957 vyznamenaný Nobelovou cenou za literatúru, pretože „odhalil problémy, ktoré stavia dnešok pred svedomie človeka“. Podľa neho „človek nie je úplne vinný, veď nezapočal dejiny, ale ani nie je celkom bez viny, lebo v nich pokračuje“.

MOR je vrchol tvorby A. Camusa, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. Vynikajúce dielo MOR je dokonalým stvárnením, presne do detailu reportáž o udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia, bez úplnej odmeranosti, bez jediného znaku prejavenia nejakých emócií vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni tŕpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď vyhliadky na víťazstvo sú nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však hlboko ľudské. Tieto útrapy sa zarezávajú obyvateľom tohto nešťastím postihnutého mesta akoby ostrým mečom do ich maličkých bolesťou trýznených duší. V boji proti moru sa až s prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia členia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet – svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky. Keďže je dielo písané ako tragédia v piatich aktoch (vo forme románu), sú i hlavné postavy stelesnením určitých ideí, či názorov. Osoby vystupujúce v diele nepredstavujú reálne a rozporne konajúcich ľudí, sú typizované. Napríklad hlavná postava – doktor Rieux je predstaviteľom činnej morálky pomoci, ktorú sám zdôvodňuje potrebu byť človekom. Rieux: „Mne záleží na tom, byť človekom.“ Kňaz Paneloux predstavuje kresťana, ktorý prijíma svoj „osud“, a smrť ľudí je pre neho iba výzvou k ešte väčšej viere. Pomocou vytvorenia rôznych postáv autor pozoruje a skúma ich reakciu pred bezprostrednou hrozbou smrti.

Keďže sú ale postavy stelesnením rôznych filozofických smerov, typov konania, autor vlastne preveruje tieto systémy v praxi, podriaďuje ich „krstu ohňom“. Kým kňaz Paneloux v oboch svojich hlavných kázaniach úplne prijíma absurdný osud ľudskej existencie, doktor Rieux zo všetkých síl bojuje proti šíriacej sa epidémií.
Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu.
I v tomto jeho diele je základnou myšlienkou humanizmus. Autor vyjadruje svoj jednoznačný odpor voči vojne a násiliu. Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názore na človeka ako na „absurdnú bytosť“, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schváli ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest proti smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. Rieux: “Ešte stále som si nezvykol na pohľad na umierajúceho.“

Pre lepšie pochopenie podstaty diela uvádzam nasledujúci dialóg. Tarrou: „Vaše víťazstvo bude vždy iba provizórne, v tom je ten háčik.“ Rieux: „Viem to, ale to nie je dôvod aby som prestal bojovať.“ Tarrou: „Nie, to nie je dôvod. Ale viem si predstaviť, čím je pre vás tento mor.“ Rieux: „Áno…nekonečnou prekážkou.“
Tu sa ukazuje konflikt činného postoja s rizikom nekonečnej porážky a zároveň hľadisko pacifistu, ktorý má ruky čisté iba preto, lebo nič nerobí. Rieux nepozná dôvody pre ktoré by mal prestať bojovať proti moru práve preto, lebo chápe nekonečnú porážku, ktorú pripravuje smrť všetkému ľudskému snaženiu, lebo chápe polohu v ktorej môže byť činnosť i nečinnosť považovaná za rovnako absurdnú. To však nemení nič na nutnosti boja. Autor sa prikláňa k ofenzívnej, spoločensky angažovanej pozícií boja. Pritom nie je prvý, ani posledný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľu ľudského života.

Keď začrieme priamo do deja tak v úvode kroniky, v tých prvých slovách, ktoré si môžeme prečítať priamo na začiatku knihy nás autor oboznamuje so vzhľadom a zvykmi v malom, útulnom a zapadnutom mestečku ako je Oran na alžírskom pobreží. V meste sa žije pokojným životom, kde to majú ľudia pekne rozdelené. Cez týždeň pracujú a po víkendoch zabíjajú čas prostými radosťami. Samozrejme, že pracujú len keď im to dovolí to nepatrne sa meniace ročné obdobie. Ale pracovné dni cez ktoré sa nedá pracovať kvôli horúčavám nestávajú sa až tak často. Ale teraz k samotnému deju tejto kroniky. Ten sa začína 16.

apríla kedy nastáva chvíľa keď musí Bernard Rieux s ťažkým srdcom vyprevadiť svoju ťažko chorú manželku na liečenie do hôr. V tomto období je celá štvrť a skoro aj celé mesto zaplnené potkanmi, ktoré vcelku dominujú nielen na prvých stránkach knihy ale sa stali hlavným problémom diela. Sú spomínané ako neželané tvory ktoré prekážajú obyvateľom v ich práci. Po vyprevadení ženy prišla na návštevu matka. Tá sa ani nečudovala nad neskutočným množstvom potkanov ktoré vyliezali z komôr, suterénov, pivníc, kanálov a umierali v blízkosti ľudí. S týmito potkanmi bolo už treba niečo robiť, preto sa o to začalo zaujímať deratizačné oddelenie, ktoré mŕtve potkany každé ráno zbieralo a nechávalo spáliť. Domovníka Michela postihli vysoké horúčky, okolo 40°C. Hoci doktor Rieux sa snažil pomôcť chorému, zomrel v ťažkých mukách ktoré mu spôsobovali vredy na krku a ešte v posledných minútach nadával na potkany: „Ach, svine!“ Autor sa zaujímal aj o pohľad z inej stránky pohľadu na toto znivočené mesto preplnené potkanmi. Sú to formálne zápisky prisťahovalca Tarru ktorý býva v hoteli a v týchto zápiskoch opisuje svoje poznatky a udalosti ktoré zachytil svojimi vonkajšími zmyslami a preniesol ich na papier. Tarru vo svojich zápiskoch opisuje úplne detaily, čo ho najviac zaujalo s akým fenoménom sa stretával každý deň. Koľko ľudí už zahynulo. Prefektúry a ostatní ľudia si vôbec nevšímajú čo sa deje, to že ľudia osamotení v izbách zomierajú v horúčkach. Každého len zaujíma dianie na ulici a to doslova. Je pravda, že slovo mor bolo vyslovené, je pravda, že nákaza v tejto chvíli zachvátila celé mesto. V tejto nešťastnej situácii sa kňaz Paneloux snažil podporiť aj dosť nepriaznivými slovami: „Ak dnes na vás hľadí mor, tak preto, lebo prišla chvíľa, keď máte premýšľať. Spravodliví sa jej nemusia obávať, ale zlí nech sa trasú. V obrovskej stodole vesmíru bude neúprosný cep boží mlátiť ľudské žito, kým sa neoddelí zrno do pliev. Bude viac pliev ako zrna, viac povolaných ako vyvolených, ale toto nešťastie boh nechcel. Svet sa pridlho spájal so zlom, pridlho sa spoliehal na božie milosrdenstvo. Stačilo kajať sa, a všetko bolo dovolené. A na pokánie sa každý cítil dosť silný. Myslel si, že pozná, keď príde tá chvíľa. Dovtedy bolo najľahšie nechať všetko tak, ostatné zariadi božie milosrdenstvo. Ale takto to nemohlo trvať. Boh, ktorý dlho skláňal nad obyvateľmi tohto mesta svoju milosrdnú tvár, ustatý čakaním, sklamaný v božskej dôvere, odvrátil teraz zrak.

Bez božieho svetla sme sa ocitli v temnotách moru.“ Týmto chcel autor vlastne vyjadriť, že samotní ľudia si môžu za to čo ich postihlo a tiež to, že len oni si môžu pomôcť z tejto neprajnej situácie. To čo platí o bolestiach tohto sveta, platí aj o more. Keď vidíme utrpenie a bolesť, ktoré mor prináša, museli by sme byť blázni, slepí alebo zbabelci, aby sme sa mu poddali. Zlo vo svete pochádza takmer vždy z nevedomosti a dobrá vôľa, ak nie je osvietená poznaním, môže spôsobiť rovnaké škody ako zlomyseľnosť. Z ľudí ktorí žili v tomto meste sa stali zajatci moru, ktorí žili len podľa svojich možností z týždňa na týždeň. Začala sa rozmáhať nezmyselná predstava o tom, že vypálením domu sa zničí mor. A tak ľudia, ktorí sa vrátili z karantény a rozrušení smútkom a nešťastím, zapaľujú svoje domy v klamnej predstave, že v nich pochovajú mor. Nešťastie spočíva v tom, že privyknúť si na zúfalstvo je horšie ako zúfalstvo samo. Musím tu doplniť, že mor ľudí zbavil schopnosti ľúbiť, dokonca aj schopnosti mať priateľov. Lebo láska musí mať budúcnosť, hoci krátku a im ostali len okamihy. Ale toto jediné ich zjednotilo pretože mor sa týkal každého. Mor si veľmi dlho zachoval nadvládu nad mestom. Táto epidémia svedčila iba o tom, že museli proti nej bojovať bok po boku. Vedeli, že každý v sebe nosí mor, lebo nikto, naozaj nikto na svete nie je proti nemu imúnny. Hoci choroba nečakane ustúpila, nezačali sa občania prenáhlene radovať. V minulých mesiacoch u nich vzrástla túžba po oslobodení, ale súčasne sa naučili obozretnosti a zvykli si čoraz menej rátať s tým, že epidémia skončí. Šťastie prichádzalo veľmi rýchlo a udalosti ubiehali rýchlejšie ako čakanie. Mor a jeho hrôzovláda sa skončila a hovorilo sa o tom, že to bolo vyhnanstvo a odlúčenie v najhlbšom slova zmysle. Táto kronika však nemôže byť kronikou konečného víťazstva. Je iba svedectvom toho, čo sa muselo urobiť a čo asi budú ešte musieť urobiť všetci tí – navzdory hrôze a jej neúnavnej zbrani, aj navzdory osobným útrapám – čo sa nemôžu stať svätcami, ale odmietajú pohromy a snažia sa byť aspoň lekármi. Bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká. Môže celé desaťročie driemať v nábytku a v bielizni, v pivniciach a že, možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.

„Boli sme veľmi chudobné a v mojej kráse videla mama jediné bohatstvo, ktorým sme disponovali, a to nielen moje, ale aj jej, ak nie pre iné, ako som povedala, tak aspoň preto, že ma priviedla na svet“. Adriana sa skamaráti s prostitútkou Gisellou a matka jej dáva Giselu za vzor, pretože Gisella kvôli svojmu remeslu nežije v chudobe. „Gisella mala azda pravdu, je to jediný spôsob, ako dosiahnuť tie veci, ktoré som tak zúfalo potrebovala. Ale hneď nato som túto myšlienku zahnala, a ešte väčšmi som sa upäla na myšlienku manželstva a usporiadaného, čo aj skromného života, od ktorého som si toľko sľubovala.“

Adriana podľahne psychickým nátlakom matky a vďaka vysokému úradníkovi v oblasti štátnej moci sa stáva prostitútkou.

Astarita má úprimne rád Adrianu, bol ochotný pre ňu urobiť čokoľvek, keby chcela, rozviedol by sa so svojou ženou, ktorú mu nanútili rodičia a oženil s Adrianou.
Adriana ho však nemá rada, miluje Giacoma, pre ktorého by bola ochotná urobiť čokoľvek, nakoniec aj vzdať sa pohodlného života prostitútky. Giacomo ju však nemiluje, ale istý čas s ňou žije.

„Nikdy som si tak ako v tejto chvíli neuvedomila, že všetko je láska a že všetko závisí od lásky. A táto láska alebo v nás je, alebo nie je. Ak ju máme, milujeme nielen vlastného milenca, ale aj všetkých ľudí a všetky veci, ako to bolo u mňa, no ak jej nieto, nemilujeme nič a nikoho, ako to bolo v Giacomovom prípade. A nedostatok lásky plodí nakoniec neschopnosť a bezmocnosť.“

Giacomo je študent univerzity, pochádza z bohatej rodiny, môže mať všetko, čo len chce, ale je nespokojný s vtedajšou vládou, nenávidí ju a chcel by, aby čo najskôr zmizla. So svojimi dvoma kamarátmi je členom protifašistickej skupiny. Polícia Giacoma chytí a on udáva svojich dvoch kamarátov.

„Vieš, čo sa so mnou stalo vo chvíli, keď som zradil? Zomrel som, jednoducho som zomrel, zomrel navždy.“

Giacomo nemôže zniesť ten pocit viny, ťaží ho, stáva sa pasívnym, nechce žiť. Adriana ho má veľmi rada, nevie, ako mu pomôcť, navrhuje mu zmenu prostredia.

„Mám ťa naozaj rada, Giacomo, možno iná žena by sa nechcela od teba odlúčiť, no ak je to potrebné, odíď hneď zajtra. Ak je to potrebné, už sa neuvidíme, len aby si bol šťastný!“

Medzitým Adriana čaká dieťa so Sonzognom, dvojnásobnym vrahom, ktorého nikdy nemala rada, pretože bol násilnícky a bil ju. Sonzogno zabil vypočítavého zlatníka a potom aj Astaritu – policajného úradníka. Adriana povie Giacomovi, že čaká jeho dieťa. Ten akoby na chvíľu opustil svoj vnútorný svet, svet pasivity.

„Dieťa môže byť dôvod, aby človek žil. Mnohí, takmer všetci, viac ani nežiadajú. Dieťa je akýmsi drobným ospravedlnením, pre dieťa možno kradnúť aj zabíjať.“

Giacomo ale aj napriek dieťaťu a lásky Adriany pácha samovraždu a Adriane necháva list na rozlúčku:

„Neboj sa, že by som ťa nenávidel, naopak, mám ťa tak rád, že len myšlienka na teba stačí, aby som sa zmieril so životom. Keby to bolo možné, iste by som žil a bol by som si ťa vzal a boli by sme, ako často vravíš, spolu takí veselí. Ale nie je to možné.“

Giacomo odkázal pre dieťa celý svoj majetok, ktorý zdedil po svojej tete. Adriana sa však nemohla zmieriť s jeho smrťou. „Plakala som potichu a cítila som, že plačem posledný raz v živote. Plakala som nad Giacomom, nad sebou, nad celou svojou minulosťou i nad celou svojou budúcnosťou.
Sľúbila som, že už nikdy v živote nepripustím, aby sa ma dotkol nejaký muž, ani Giacomo.

Láska bola jediná vec na svete, ktorú som mala rada a na ktorej mi záležalo, preto sa mi zdalo, že pre Giacomovu spásu nemôžem priniesť väčšiu obeť.“

Adriana skončila so svojím remeslom, a s matkou začali znova šiť oblečenie a žiť v skromnejších pomeroch. Román končí Adrianiným optimistickým nazeraním do budúcnosti vlastnej i do budúcnosti svojho dieťaťa.

„Pomyslela som si, že bude dieťaťom vraha a prostitútky, ale každému človeku sa môže stať, že zabije a každá žena sa môže dávať za peniaze. A teraz najviac záležalo na tom, aby sa šťastne narodilo a rástlo zdravé a silné. A rozhodla som sa, že ak to bude chlapec, nazvem ho Giacomom, na Giacomovu pamiatku… Keby to bolo dievča, nazvem ho Letizia, lebo som chcela, aby na rozdiel odo mňa mala život veselý a šťastný, a bola som si istá, že pomocou Giacomovej rodiny ho bude mať.".

Žáner: novela

Literárne obdobie: literatúra po roku 1945 (ruská)

Rok vydania: 1962

Motto: „Človek drhne ako kôň, ani nemá kedy porozmýšľať, ako sa sem dostal a ako odtiaľto odíde. (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 59)

Kedy a kde sa odohráva dej: v januári 1951 v pracovnom tábore na Sibíri

Zhrnutie: Autor čerpá zo svojich vlastných skúseností z pracovného tábora a opisuje jeden deň v živote trestanca od budíčka do večierky.

Jeden deň Ivana Denisoviča – jeden deň trestanca s označením „Šč-854" v 104. brigáde pracovného tábora

Postavy:

Ivan Denisovič Šuchov
– trestanec
– odsúdený za vlastizradu, podpísal nepravdivú výpoveď, len aby si mohol „ešte aspoň trocha požiť"
– vo februári 1942 na Severozápadnom fronte obkolesili ich armádu a Nemci ich chytali a zajímali. Šuchov po pár dňoch ešte so štyrmi ušiel. Zo zajatia sa vrátili iba dvaja a povedali, že idú z nemeckého zajatia, čo bola chyba. Vo výpovedi musel uviesť, že sa vzdal do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a späť sa vrátil iba preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká tajná služba. Aká to však bola úloha, nevedel vymyslieť ani Šuchov ani vyšetrujúci sudca.
– odsúdený bol na desať rokov (vtedy dávali jednotne 10, potom zase jednotne 25) a odsedel si už 8
– najprv sedel v obyčajnom väzenskom tábore (v Usť-Ižme) a teraz si odpykáva trest v Osobnom politickom
– doma nechal manželku a deti avšak, na domov často nemyslí, lebo niet kedy.

Je totiž treba pracovať a zaoberať sa inými vecami – kde schovať zvyšný chlieb, aby ho nenašli, kde sa zahriať, ako zohnať viac jedla …
– po toľkých rokoch už Šuchov vie čo a ako robiť, aby človek prežil

Andrej Prokofievič Ťurin
– vedúci brigády, tiež trestanec
– robí pre svoju brigádu veľa, zháňa im lepšie roboty, vybavuje vyššie percentá – vie v tom chodiť, vie kedy a kde podplatiť
– nestráni sa ani roboty, nepovyšuje sa

Pavlo
– asistent vedúceho
– robí iba keď mu to prikáže Ťurin

Bujnovskij
– kapitán
– pracovitý
– dostal 10 dní trestu, lebo sa ohradil, keď dozorcovia zobliekali z trestancov na mraze všetko, čo nebol prikázaný odev

Aľoška
– Šuchovov sused, babtista
– robil všetko, čo mu ostatní prikázali, zdvorilý, poddajný, pokorný
– stále čítal evanjelium

Dej:

O piatej ráno zaznel budíček a Šuchov, ktorý vždy vstával podľa neho (trochu si privyrábal – šil, zametal, robil, čo bolo treba) tentoraz ostal ležať ešte chvíľu v posteli, lebo sa necítil dobre – drvila ho zimnica. Dozorca mu udelil „karcer", napriek tomu, že ešte nebol nástup, lebo ho našiel v posteli. Avšak nakoniec mu len dali umyť dlážku v dozorcovskej izbe. Bolo – 27 stupňov a on sa necítil dobre. Potom išiel na raňajky, ktoré mu strážil kolega. Po raňajkách, ktoré spočívali v žbrnde z červenej kapusty a kaše z magary, išiel za doktorom a chcel sa dať vypísať na maródku. Nepatril medzi ulievačov a hoci to vedel aj doktor, vypísať ho nemohol, aj keď Šuchov teplotu mal, lebo v ten deň už dvoch ľudí vypísal. Nasledovala prehliadka a počítanie (2x ako vždy) a pod dozorom samopalov vydali sa na cestu za prácou. Ani oni sami nevedeli, že kam idú tento krát, akú prácu im vedúci vybavil. Okolo ôsmej sa dostavia do autodielní a kým ich vedúci ešte čosi vybavuje, ohrievajú sa, posedávajú len tak po zemi. Potom vedúci zadelí robotu a Šuchov sa ponorí do práce. Zatĺkajú okná, betónujú múry … ani sa nenazdajú a je šesť hodín – čas vrátiť sa späť do zóny. Jeden človek však chýba, čo spôsobí polhodinové zdržanie. Po návrate znova prehliadka a potom vytúžená večera. Niežeby bola taká dobrá, ale aspoň niečo teplé do brucha. Nasledujú už len 2 nástupy (zase počítanie) a večierka.

„Šuchov už nemá ani omrvinku tabaku, ani nádej zohnať ho prv ako dnes večer – je celý napätý od očakávania, a po tomto zvyšku cigarety túži teraz azda väčšmi, ako po samej slobode …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 25)

„Nuž taký je už život trestanca, Šuchov si už na to zvykol: večne musíš číhať, aby ti neskočili na krk …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 29)

„Ešte ani tá trestancova myšlienka nie je slobodná, jednostaj sa vracia k tomu istému, jednostaj sa krúti dookola: nenamacajú mi chlieb v matraci? Uznajú ma večer na maródke? Zatvoria kapitána či nezatvoria? …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 35)

„V táboroch a väzeniach si Ivan Denisovič odvykol rozhutovať, čo bude zajtra, čo o rok, čo dá jesť žene, deťom. O všetkom zaňho rozhodovala vrchnosť – a tak je to vari aj ľahšie." (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 37).

Zbohom život (1966, č. 1968) – hlavnou postavou je kôň, ktorý zachycuje konflikt starého muža, komunistu Tanabaya, ktorý vsadil Gulsara, s cynickým úradníkom, ktorý sa rozhodol zničit oboch, koňa i starého muža.

Biely parník (1970) – opisuje zrútenie snov a ideálov chlapca a jeho starého otca po styku s korupciou a sadizmom vládnych úradníkov.

Rozbor Diela:

Kompozícia:Román je zložený z troch častí.
Téma:Autor opisuje ruskú prírodu,ľudské neduhy ako je alkoholizmus,narkománia,korupcia. Idea: Akú cenu má dnes ľudský život, humanizmus, morálka ľudstva.
Hlavné Postavy:
Akbara- Zdatná modrooká vlčica,ktorá túžila mať potomstvo.Ale žiaľ jej potomstvo vyhubili ľudia. Trikrát si vytrpela stratu vlastných detí aby sa nakoniec kruto pomstila nevinnému človeku(Bostonovi).

Spolu s Taščajnarom tvorili nerozlučnú dvojicu: V tejto zvieracej dvojici Akbara bola hlavou, ona bola aj jej rozumom, ona mala právo začínať poľovačku a Taščajnar bol spoľahlivou silou, osvedčenou, neúnavnou, dôsledne vypĺňajúcou jej vôľu.“
Taščajnar- bol to druh vlčice Akbary. Stál vždy pri nej,vzorný otec. Húževnatý, silný- „Taščajnar drvikameň, ako ho nazvali okolití ovčiari pre jeho ničivé čeľuste…“
Avdij Kallistrov- študoval za kňaza, ale štúdium nedokončil.Dúfal, že sa uchytí ako žurnalista.Kôli príbehu sa rozhodol vydať sa na nebezpečnú cestu za anašou.Snažil sa dohovoriť zberačom, že to čo robia nie je správne.Zničený z neúspechu sa vydal na lov sájg, kde sa snažil prehovárať do duše lovcom ale doplatil na to svojou smrťou. „Mal vysoké, bledé čelo; ako mnohí mladíci z jeho generácie nosil vlasy až po plecia a dal si narásť hustú gaštanovú bradu, čo, ostatne ak ho aj neskrášľovalo, aspoň pridávalo jeho tvári vľúdny výraz. Sivé vypúlené oči sa mu horúčkovito blyšťali, zračil sa v nich nepokoj ducha i mysle,príznačný pre jeho povahu, čo mu prinášalo aj veľkú radosť z vlastného chápania vecí, aj ťažké súženie, ktoré mu spôsobovali blízki ľudia, za ktorými šiel s dobrým slovom.“ Rozporuplný charakter- „Narodil som sa, keď sily pochybovačnosti zvíťazili, vyvolávajúc zároveň ďalšie pochybnosti, a ja som bol produktom tohto procesu.“
Bazarbaj Nojgutov- je pastierom,ziskuchtivý,chamtivý: ,,A tu ti napodiv dvadsaťpäťrubľovka bez roboty do vrecka lezie.“.Ovláda ho túžba po alkohole. Nespokojný so štátnym systémom: ,,Vraj na valuty potrebujú jemnú vlnu.. Ako vidieť, strašne potrebujú tie valuty.. A nič nie je dosť. Nech sa to všetko pod zem prepadne – aj ovce, aj ľudia, aj celý tento hnusný život…“ Nedarí sa mu tak ako jeho susedovi Bostonovi a z toho vyplýva jeho závisť.
Boston Urkunčijev- poriadkumilovný,rozvážny,poctivý a ctižiadostivý pastier.Je presným opakom Bazarbaja.Nadovšetko miloval svojho syna Kenžeša. „Pri svetle žmurkajúcej lampy v predizbe si Boston urastený o hlavu vyšší než jeho manželka, náročky pomaly utieral veľké zhrubnuté ruky, dlho žmolil uterák. Zelenkasté prižmúrené oči hľadeli pochmúrne, opálenú, vetrom ošľahanú tvár s veľkou, ťažkou bradou mal tmavočervenú ako otmavnutá meď.

Dejová Línia:

Román Popravisko môžeme rozdeliť do troch dejových línií. Osudy hrdinov jednotlivých línií sa prelínajú a navzájom súvisia. Prvá dejová línia je rozprávanie o tragédii vlčice Akbary a jej druha Taščajnara a ich vĺčat. Trikrát mali títo dvaja vlci potomstvo, ale vždy o svoje vĺčatá prišli. Vždy sa o to priamo či nepriamo pričinili ľudia.

Prvýkrát ľudia potrebovali splniť plán a potrebovali viac mäsa, preto sa rozhodli poľovať na sajgy /druh antilop/, ale sajgy slúžili ako potrava aj vlkom a keď Akbara s rodinou na nich poľovala obrovské stádo sájg hnané vrtuľníkmi im mláďatá udupalo a ona s Taščajnarom vyviazli len zázrakom. Druhýkrát o ne prišli, keď ľudia vypaľovali trávnaté pole a vĺčatá zhoreli. Po tretíkrát ich im vzal človek, pre peniaze. Hlavnou postavou druhej dejovej línie je Avdij Kallistratov. Študoval za kňaza, ale pre voľnomyšlienkárstvo ho zo seminára vylúčili. Spolu s narkomanmi šiel zbierať anašu /ruská odroda marihuany/ ale snaží sa ich presvedčiť, že to čo robia je zlé, obrátiť sa k viere a k pokániu. Počas zberu sa prvýkrát stretol s Akbarou a jej vĺčatami. Keď sa s pozbieranou anašou vracali do Moskvy, anašu z vlaku vyhodil a za to ho stihla krutá pomsta. Narkomani ho najprv vo vozni zbili a potom za jazdy z vlaku vyhodili. Autor tu vsunul do deja rozhovor Krista s Pontským Pilátom o základných veciach ľudského života. Avdij dopadol podobne ako Kristus. Dal sa zverbovať a šiel do savany zbierať mŕtve sajgy. Aj tam sa snažil svojich spoločníkov obrátiť, ale tí ho priviazali k stromu a nechali zomrieť. Ešte pred smrťou znovu uvidel Akbaru a Taščajnara a aj jeho posledné slová patrili vlčici:“Prišla si?…“ Hlava mu nechtiac úplne klesla. To boli jeho posledné slová. Tretiu líniu tvorí osud pastiera Bostona Urkunčijeva. Po smrti svojej ženy Arzyguľ sa znova oženil s Guľumkan, vdovou po jeho dlhoročnom priateľovi Ernazarovi. Ernazar tragicky zahynul, keď spolu s Bostonom hľadali nové pastviny pre stáda oviec. Boston sa dostal do sporu s Bazarbajom Najgutovom. Bazarbaj vyraboval noru Akbary a vĺčatá chcel speňažiť. Vlci sa však vrátili príliš skoro a on sa ledva zachránil v Bostonovom košiari. Tam vlci stratili stopu. Vlčí pár tak každú noc chodil a zavýjal pri Bostonovom košiari a budil tým jeho a aj ženu a dvojročného syna. Boston to nemohol vydržať, a tak sa vybral za Bazarbajom, aby vĺčatá vrátil, ale on o tom nechcel ani počuť. Zavýjanie vlkov pokračovalo, a tak sa Boston rozhodol vlákať ich do pasce. Celkom mu to nevyšlo, a tak hoci bol Taščajnar mŕtvy, Akbara prežila. Na druhý deň ráno Boston s rodinou popíjal čaj doma a malý Kenzeš sa zatúlal von. Tam však už bola Akbara a uniesla ho. To spôsobilo v dome paniku, Boston vzal pušku a bežal za Akbarou. Zasiahol ju až posledným nábojom, ale keď prišiel bližšie s hrôzou zistil, že trafil aj svojho syna, ktorý bol na mieste mŕtvy. Boston sa chcel pomstiť a tak šiel k Bazarbajovi, pôvodcovi všetkých jeho problémov a zastrelil ho. Potom odchádza .

Hodnotenie diela:

Román Popravisko nastoľuje rad závažných otázok súčasnosti.

Je to znepokojenie autora nad mravnými hodnotami, nad cynizmom, rastom narkománie, nad osudmi ľudstva. Tragédia vlkov zovšeobecňuje tragédiu v širšom slova zmysle, aj tragédiu každého, kto nemá dostatok možností brániť sa, je to tragédia prírody, ktorá sa proti zásahom človeka nemá ako brániť. Akbara trpí strachom, úzkosťou a obavami o svoje vĺčatá, ako sa človek bojí o svoje deti. Celým románom sa tiahne základná idea- akú cenu má dnes ľudský život, humanizmus,morálka. Autor využíva symboliku.

Hrdinovia románov Čingiza Ajtmatova sa pokúšajú pochopiť zložitú pravdu života, jej zmysel. V románe Popravisko najviac kritických hlasov odznelo na adresu hrdinu Avdija Kallistratova a na tú časť románu, v ktorej je zakomponovaný dialóg medzi Kristom a Pilátom. Pre mnohých čitateľov a kritikov bola postava Avdija, bývalého bohoslovca, prekvapením. Mnohí sa pýtali, prečo spisovateľ siahol po biblickom motíve Krista a Piláta, nadväzujúc na Michaila Bulgakova, ktorý tento motív použil v románe Majster a Margaréta. Vznikla otázka, v čom je zmysel využitia kresťanskej morálky a mytológie v Ajtmatovovom románe, v čom je zmysel analógie medzi Avdijom a Kristom, medzi Pilátpm a Grišanom. Sám autor v súvislosti s tými otázkami okrem iného povedal: „V tomto prípade som sa pokúsil uskutočniť cestu cez náboženstvo – k človeku. Nie k bohu, ale k človeku! Zo všetkých línií románu je pre mňa nepochybne najdôležitejšia – Avdij a jeho hľadania.

Román Popravisko je odrazom tvorivého hľadania, kotré je príznačné pre celú súčasnú mnohonárodnú sovietsku literatúru.

Záver:
Myslím si, že je jasné, prečo kniha dostala práve tento názov. Sú tu pasáže slabšie aj silnějšie, ale kritika je toho názoru, že keby tu neboli tie slabšie, celok by nebol vôbec tak dobrý.Na začiatku knihy som mal z tohto diela zmiešané pocity.Autor priamo nastolili problematiku narkománie v podaní vlkov: „Stalo sa totiž, že pri západe slnka, keď sa už Akbara s Taščajnarom, trocha opojení vôňou durmanu…“ Dosť ma to zaskočilo. Postupne autor vynáša na povrch aj ďaľšie problémy doby a tým je závisť a chamtivosť v podaní Bazarbaja, ktorý ide bezhlavo za peniazmi.V celku sa mi román postupne zapáčil a myslím, že autor týmto dielom smeroval do nového tisícročia.Tieto problémy sú aktuálne aj v dnešnej dobe.

Kompozícia: 13 kapitol

Téma: život počas 2. svetovej vojny, rasová perzekúcia v období fašizmu, láska Židovky k nežidovskému chlapcovi, problematika fašizmu

Idea: láska prekoná všetky prekážky, humanita v medziľudských vzťahoch je dôležitá, nenávisť lásku ničí:

Na začiatku je citát od Shakespeara z Rómea a Júlie, kde bola nenávisť 2 rodov Capuletovcov a Montecovcov a táto nenávisť zničila ich lásku; tu láska nemôže byť naplnená, lebo milenci sú z 2 národov, ktoré sa nenávidia, jeden sa vyvyšuje nad druhý. = láska je ubitá nenávisťou.

Obdobie: atentát na Heydricha v Prahe, fašizmus

Vydavateľstvo: TATRAN Bratislava 1986

Hl. postavy: Pavel, Ester, Pavlovi rodičia, Rejsek, tovariš Čepek

Dej: Vojna vrcholí. Jedináčik Pavel šiel do kina. Ešte mal chvíľu čas, tak sa šiel prejsť do parku. Tam stretá Ester. Všimol si, že má hviezdu – židovka. Jej rodičov odviedli to Terezina, ona bývala u príbuzných v Prahe. Aj ona mala ísť do Terezina, ale nechcela tam ísť. Pavel ju zavedie do svojej komôrky, ktorú mal pri otcovej krajčírskej dielni. Práve v tomto čase 27.5.1942 bol v Prahe spáchaný atentát na ríšskeho protektora Heydricha. Nemci prehľadávali domy. Pavel Ester nosil jedlo a pitie. Ona musela byť ticho v tej komôrke. V tom dome, kde Ester, býval aj Rejsek. Pomáhal Nemcom. Vo vojne prišiel o syna. Rejsek o nej vedel a nakreslil na jej dvere židovskú hviezdu. Pavel sa o Ester bál a dohodol sa s Čepekom (tovarišom), že odvezú Ester na dedinu k tete. V tú noc sa Pavel veľmi bál. Všade bolo počuť výstrely. Rejsek sa v tú noc opil a chcel Ester vydať Nemcom. Ester nakoniec uchodí z dielne. Ester zabijú, keď prechádza cez mesto. Pavla to raní, ale uvedomujem si, že život ide ďalej.

Hl. symbol: tma – fyzicky najsilnejší partner

                           - symbol úzkosti Ester

                            - zasahuje brutálne aj do najintímnejších chvíľ hlavnej dvojice a nedovoľuje im vychutnávať čaro vzájomnej blízkosti a hĺbku vzájomných citov

                            – nie je len symbol vtedajšieho ovzdušia pod fašistickou nadvládou, ale aj charakteristickým prírodným motívom pri stretnutiach Pavla a Ester /stretajú sa večer v parku a večer zatemnenými oknami Pavlovej izbičky/

                            - svetlo rána, kedy Ester uteká na ulicu plnú vojakov, jej prináša smrť

                            - tma a svetlo sa vracajú viackrát ako ústredný motív vzájomne sa vylučujúcich javov: paradox = tma im zabezpečovala život, bezpečie = pozitívne a tma je aj symbol tmy Pavlovho života, keď nepoznal Ester; svetlo = odohráva s a to v lete a svetlo je okolo Ester

                            - tma bola bezpečná a symbolické svetlo, humanita, sloboda, láska sa neznášajú so symbolickou nocou protektorátneho dňa
Hlavné postavy:

Pavel: mladý človek, má pred sebou maturity, 18 rokov

          Najprv sa nezamýšľa nad situáciou, ale až keď sa zaľúbi do židovky a dotýka sa ho to, tak sa o to zaujíma.
          Jedináčik, nepohodol sa veľmi s rodičmi, hlavne s otcom mali rôzne názory; prezýva ich starouškové = má k nim odstup, rezervuje sa pred nimi
          Rozhodne sa Ester pomôcť, hoci je židovka. Neodradí ho to.
          Nosí jej jesť, stará sa o ňu. 

          Zamiluje sa do nej, bozká ju a ona sa nebráni. Postupne sa medzi nimi vyvíja láska. Obaja sú spolu šťastní a nechcú myslieť na to, čo sa stane s Ester a aj s Pavlovou rodinou, keďže pomáha židovke. Vždy chodí k Ester, prejavuje jej lásku, bojí sa o ňu. Mal na nej všetko rád. Nechcel unáhliť ich vzťah, preto trpezlivo čakal, kým sa úplne zblížia.

          Nepovie Ester pravdu o tom, čo sa deje vonku. Nechce ju znepokojiť. Je mu jedno, čo sa mu stane, chce byť s Ester.

Ester: mladé dievča bez rodičov, ktorí sú v koncentračnom tábore = dúfa, že ich opäť vidí a bude s nimi žiť, ale zároveň si uvedomuje, že už asi nežijú, čiže sa utešuje. Koncentračné tábory boli propagované ako nový začiatok pre Židov, že im nájdu nový domov, ale ľudia postupne tušili o čo ide.

            Najprv si neuvedomovala, že je Židovka, až keď ich začali separovať, uvedomila si, že byť Židom je zlé.

            Musela ísť do tábora, no stretla Pavla večer v parku na lavičke. Plakala, bola k nemu odmeraná, bála sa ho aj trochu, Pavel najprv nevedel, že je Židovka, až keď uvidel hviezdu, zistil to.

          Bojí sa o Pavla. Nechce mu ublížiť, aby kvôli nej trpel.

            Po určitom čase ju nájde v komôrke tovariš Čepek. Nepovie to nikomu. Nechá ju tam. Aj nájomníci domu vedeli, že tam je židovka. No nechajú, nech tam žije. Neudajú ju. Až potom Rejsek ju chce udať, no nájomníci ju uchránia. Avšak Ester sa aj tak rozhodne utiecť, z vonku sú počuť výstrely a ona ide preč. Nájdu ju vojaci a je koniec jej života…

Dej: Po tom, čo nájde Pavel Ester, premiestni sa do izbičky, kde Ester je; je to tam temné, zavreté okná musia byť, aby sa neprezradila, je to ako väzenie. Tam sa dejú najpodstatnejšie veci. Pre Ester je to celý jej svet.

Ester sa často nudila, musela byť ticho, čakala len na Pavla, plakala kvôli nemu, a preto, že mu môžu ublížiť, lebo sa s ňou stretáva. Čítala knihy, čo jej nosil Pavel. Ku koncu už si myslela, že na ňu padajú steny.

Pavel mohol prísť len večer. Trpeli obaja hladom, lebo on jej dával zo svojich porcií jedla, ale ani jeden si to nepriznali.
Pavel sa doma vyhováral, že ide s kamošom, no tí vedeli, že klame, bolo medzi nimi tiché napätie. Vedel, že by ho nepochopili.

Boli aj určité výstrahy, že to s Pavlom a Ester asi nedopadne dobre:
– hviezda na dverách izby Ester, ktorú tam nakreslil Rejsek
– keď prídu policajti pre maliara
– keď chce ísť Čepek cez túto izbičku, tak je zatvorená z vnútra

Keď už Čepek našiel Ester, dohodli sa, že ju pošlú na vidiek, najprv ju tam chvíľu nechajú, a potom ju pošlú na vidiek.
Pavel aj Ester mali svoje sny: Plánovali si spoločnú budúcnosť, chceli sa vziať, mať deti, čiže ich fantázia im pomáhala prekonať realitu tvrdú.
Výrazové prostriedky:
– metafory, ktoré dodávajú tomu všetkému lyrickosť, teda zjemňujú drsnosť doby

                  lyrickosť ↔ drsnosť doby
                  lyrickosť /jemnosť/ vyjadruje vzťah Ester a Pavla a krehkosť ich vzťahu

– krátke 1členné vety = stupňovanie nebezpečia, napätie je veľké, robia z toho dynamický text
– nedokončené vety /apoziopézy/ = neistota
                                                    možnosť uvažovania
                                                    otvorený text pre čitateľa
– vnútorne monológy – priblíženie myslenia postáv; uvažovanie nad životom
– personifikácie a prirovnania
Pavel Kohout Katyně
. OBSAH DIELA

"Chci svým skromným dílem přispět k tomu, abychom se jednoho rána neprobudili do světa bez popravčích."

Os deja tvoria osudy anjelsky krásnej Lízinky Tachecí. Jej matka, pragmaticky založená malomeštiačka (pravý opak Lízinkinho otca, nepraktického a poddajného filológa doktora Tachecího), ju v honbe za maturitou dovedie po neúspechu na gymnáziu a konzervatóriu až do učilišťa pre budúcich katov. Založili ju profesor popravných vied Bedřich Vlk s docentom Pavlem Šimsom, aby vychovali dôstojných dedičov svojich brilantných popravných techník. Z ich minulosti je čitateľovi odkrytá Vlkova zbabelá zrada, ktorej padne za obeť aj jeho brat a milenka, brutálny lynč, ktorým zlikviduje svedka a dôkazy svojej hanebnosti, a Šimsova ochotná asistencia pri likvidácii režimných odporcov v nastrojených procesoch. Sedmoro "deciek" (okrem Lízinky ešte krásavec Richard Mašín, ktorý z neopätovanej lásky ku krásnej, aj keď apatickej katyni umučí jej príležitostného obdivovateľa Dujku a sám spácha samovraždu, Vlkov chránenec hrbáč Albert, katov vnuk Šimon Hus, dvojčatá Peter a Pavol Královci a bacharov potomok František Kazík) absolvuje ročný kurz, zakončený maturitnou a majstrovskou skúškou, ktorej vyvrcholením je Lízinkina poprava Šimsu (kvôli jeho opakovaným pokusom o jej znásilnenie). Do žiačky sa zamiluje aj Vlk, za tragikomických okolností ju v kupé železničného vagóna zbaví panenstva a chystá svadbu. Nehodlá sa však vzdať ani doterajšej ženy Markéty, a predstavuje ju preto po rozvode Lízinkinym rodičom ako svoju matku. Keď mu je svadba konečne odobrená, zistí, že ho miluje aj Lízinkina matka Lucie. Autor necháva očareného Vlka uprostred milostného trojuholníka tvoreného týmito troma ženami.

Rozhodoval o tom, čo je právo a čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb…
• Franka tá spomienka ešte mrazí. A jedna privoláva druhú. To už bol ten druhý šéfom kabinetu, prvým mužom v krajine. Raz ho vzal po akejsi slávnosti do auta. Boli si vtedy už celkom cudzí, ale v ich minulosti bolo priveľa pút, aby si nemali čo povedať. Sedeli na zadných sedadlách a pri šoférovi jeho osobný strážca, pištoľník. Za nimi šiel druhý osemvalec, s pohotovosťou. Pištoľníkovi na chvíľu ovisla hlava. Zaspal. Štátnik to zbadal a zlostne ním zatriasol. „Súdruh,“ vyrútil sa na neho, „konaj si svoju povinnosť!“
Stáva sa až paranoický voči všetkým, obávajúc sa o svoje miesto a moc. Najväčší strach mal z vysokopostaveného Galoviča, s ktorým sa delil o prestíž najdôležitejšieho muža v štáte.
• Isteže sa v priebehu rokov sám presvedčil, že nejeden jeho „škrt pera“ priniesol namiesto osohu katastrofu. Ale vždy boli na vine druhí. Chceli mu podkopať pozíciu. Chceli ho zdiskreditovať, znemožniť, úmyselne mu podkladali na podpis falošné doklady. Frank uvažuje aj o sebe a vlastnej práci. • Frank nebažil po sláve ani po popularite. S tým si bol už dávnejšie na čistom. jeho nechuť k práci, jeho chorobné nálady a stavy vyplývali z čohosi iného. Bol výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Kedysi, keď začínal, chcel v živote čosi inšie. Toto nie…
• Význačný človek bez mikrofónu, to nie je to pravé, neraz je to iba tuctová, bezvýrazná tvár, len mikrofón dodáva postave patričnú dôležitosť, tváre, podoby za mikrofónom sa jednostaj striedajú, menia, ale to nie je dôležité, v tlači len mikrofón vytvára potrebný kontakt medzi rečníkom a národom.
Do deja vstupuje aj niekoľko ďalších postáv, ktoré sa poznali s mŕtvym. Jeho syn, ktorého otec zavrhol, profesor Fonda, ktorý si vďaka Mŕtvemu zničil zdravie v bani, jeho bývalé dievča a zároveň spolubojovníčka z povstania. • Mŕtveho syn prišiel naraz do siene, Frank ide za ním. „Ale aspoň preobliecť si sa mal, Martin!“ „Nemohol som. Nechcel som ta ísť. Neviem, čo ma to zrazu pochytilo. Musel som.. len na chvíľu som odbehol z práce. Asfaltujeme narýchlo hlavnú ulicu, pozajtre musí byť hotová, pôjde po nej smútočný sprievod…“ (…) Čo má ten hranatý asfaltér spoločné s namysleným sopliakom pred šiestich rokov? Nič. Našiel sám seba. Jeho otec sám seba nenašiel.
• Fonda. Nechce peniaze, nechce chatu, nechce auto. Stačí si sám. Vystačí si s tým, čo má.

čo chce vdova? Aby prestali za ňou sliediť vvšezvedavé oči, aby mohla byť sama sebou. Martin chce byť hranatým asfaltérom. Nič menej. Nič viac. Tí všetci už okúsili, ako chutí sláva, peniaze, moc, okúsili a prišli na to, že je aj čosi iné, možno hodnotnejšie. • Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chcel uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali. Milióny ľudí dnes rozmýšľajú rovnako. Peniaze, auto, chata, postavenie, sláva. To sú dnešné mamuty.
Napriek tomu, že títo ľudia by mali dôvod Mŕtveho nenávidieť, sú buď úplne zmierený s osudom a berú ho skôr ako dobro, alebo nechcú vidieť, že kedysi skvelý chlapík a priateľ sa mohol aj zmeniť. Niektorí z nich boli dokonca odsúdení aj jeho pričinením. Mnohí si však myslia, že nemohol proti ich uväzneniu nič robiť. (Frank chce vysvetliť:)
• Mohol robiť jediné, Judka. Jediné, čo sa dalo. Mohol vystúpiť pred súdom ako svedok. Súdy v kraji vtedy aj tak podliehali jemu. A on sám mlčal. Pravdaže, mohol čosi urobiť, Judka! Mohol odísť, odísť z funkcie, keď videl, čo sa robí a kam to všetko smeruje. Bolo v jeho moci nepripustiť ten proces, a keď ho už pripustil, mal sa hlásiť k svojej zodpovednosti.
Frank rozoberá aj problém osobného života prominentov, ktorí pod dohľadom ochranky a Štátnej bezpečnosti strácajú akékoľvek súkromie.
• Kedysi sa kvôli tebe rozviedol. Mohlo ho to stáť kariéru, ale ešte nebol tak vysoko, mohol si to dovoliť. Vy dvaja ste spätí navždy. Dnes ani rozvod, ani rozchod neprichádza do úvahy. Štátnici sa nerozvádzajú. O smrti Mŕtveho sa viackrát hovorí ako o vyslobodení. Bol už totiž politická mŕtvola, aj keď bol stále vo funkcii. Zomrel na urémiu (moč v krvi), no v lekárskej správe je napísaná leukémia. • Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu úmrtia. Prinajmenej nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.
Záver diela je úvaha nad tým, ako moc deformuje človeka, Frank o nej hovorí ako o chorobe, no nechápe celkom jej príčiny. • Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný.

Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (…) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania, bez skladania účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?
Úplným záverom je zdanlivo paradoxný názor: Galovič tým, že zničil Mŕtveho, zničil sám seba, spochybnil svoju generáciu politikov a metódy, zostal jediným terčom pre všetkých, ktorí sa tlačia hore. (R)evolúcia požiera svoje deti…

– kľúčový princíp – Mŕtvy: predseda NR Strechaj
Galovič: Bacílek

Citáty:
• Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na remienku na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselblad, to som ja.
• Fotoreportéri sú vždy a všade pliagou. Tmolia sa štátnikom pod nohami, prekážajú, počas hymny, keď všetko stojí v pozore, rujú sa o výhodné miesta, pobehujú hore-dolu, na zem si líhajú, driapu sa na stromy, lozia po tribúnach ako opice, oslepujú ľudí neprestajným blýskaním, otravujú, pchajú sa všade, kde nemajú čo hľadať. • Nie hocikto a hocičo sa smelo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne a dosť dôstojne
• (prominenti) Všetci sú tuční, dalo by sa povedať – na mieru. Frank ich pozná, všetkých ich dávno pozná, má ich v pamäti ešte ako hranatých revolucionárov, to sa im uprieť nedá, boli revolucionármi a boli hranatí, keď ešte revolúcia bola hranatá. Od tých čias sa revolúcia akosi zaguľatila a oni sa zaguľatili s ňou. Ako ten mŕtvy.
• Ľahnúť si spolu nie je nič ťažké a mimoriadne, Frank, ale niekedy je možno mimoriadne a oveľa viac neľahnúť si spolu
• (barmanka Licka) Muži sú smiešna časť ľudstva.
• Ten zákon je tu. Môžete si o ňom myslieť, čo chcete, ale je tu a je to zákon. A na krivdy sme si už akosi zvykli. Nikoho netrápia. • Po celý život si len bral, hrabal, od malička si len bral, hrabal, namiesto opätovania oddanosti splácal si blahosklonnou priazňou, dovolil si, aby sa aj iným ušlo čosi z tvojho výslnia. • Moc nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. • Vodcovský typ, ktorý prestane viesť sám seba, nemá viac právo stáť na čele.
• Ľahko je sa zopsuť, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on.

Ťažko nezopsuť sa.
• Zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä pre tých nie, ktorí ich sami vymysleli a odhlasovali.

Nenašiel sa nikto, kto by ho podporil.
Neskôr ide Bartolomej navštíviť svoju priateľku v Bratislave. Donesie jej tzv." kytičku z obecných veľkokultúr". Bartolomej si myslel, že " kytička " bude voniať, ale nevobňala : " Nalieham: Pravda, pekne voňajú? Priateľka odpovie: Nevoňajú. Vy to neviete? Už pekných pár rokov nevoňajú. " Bartolomejovi sa začína vyjasňovať, prečo má inú mienku. " Fakt je,že nevonia. Nuž ale celá naša ideová organizácia predpokladá, očakáva, verí, že vonia, že musí voňať. "
Aj keby bolo dielo, román zlý, bol by vlastne dobrý. Boleráz sa ale bojí protestovať.Bola ďalšia schôdza, ale Boleráz opäť iba súhlasil. Po skončení sa znechutene vybral za svojou kamarátkou. Mataj sa chcel s ním rozprávať, ale Boleráz nie. Došli až ku Bolerázovej kamarátke a Mataj s ním. Diskutovali medzi sebou a Bolerázovej kamarátky si nevšímali. Bola už na to zvyknutá. Mataj s Bolerázom unej prespia. Boleráz ráno vyskočí z okna a Mataj za ním. Nikomu sa nič nestane. Boleráz sa vyšplhá na konštrukciu lešenia a vykrikuje svoje názory na celé námestie. O niečo neskôr prídu hasiči. Druhé ráno sa prebudí v blázninci. V ten deň je schôdza. Príde pre neho auto a odvezie ho na schôdzu. Uprostred schôdze príde generál a vyhlási Boleráza za hrdinu a Mataja za predstaviteľa zla. Vonku sa zhromaždila mládež, začala páliť figuríny a pokúšala sa dostať do vnútra budovy. Všetci účastníci sa presunuli na strechu, kde ich čakal vrtuľník. Mataj s Bolerázom chceli skočiť zo strechy,
ale nemali odvahu. Bolo zlé počasie. Pilot varoval, že by nemali vzlietnuť, ale leteli. Dej končí tým, že havarovali v silnej búrke.

Chodili s ňou von, kamarátili sa.
Boli aj u nej, keď bol kar – obsluhovali hostí a varili : " Krájal som cibuľu. Fidlal som tri cibulienky, z očú mi tieklo. Do dverí sa vopchala bokatá pani v dedinských sukniach, s hlavou zaviazanou v čiernom.Chvíľu ma pozorovala, potom mi bez slova zobrala nôž a začala krájať sama. "
Dorota si neobliekla čierne šaty, lebo ich nemala a uvidela ju teta :
"- Kriste, jak to, že si v zeleném, Dorotko, kde máš smútek ?
* Nemám.
* A proč sis nepožičala? Toto si ozaj tvoj milý otec jediný nezaslúži! Tu máš aspoň šátek.
Strhla čiernu plachtu z hlavy, začala do nej dievča zakrúcať, no Dorota povedala:
* Ja si to na seba nedám, tetinko.
* Jak to, že nedáš? Ale ty si jeho dcéra, jeho decko a slušnosť, aspoň pred svetom …
* Na svet kašlem. "
Budy mal nastarosť Dorotinu najmladšiu sestru. Nemala sa dostať na pohreb. Budy ešte opisuje brata a bratove výhody :
" Preňho je život maľovaný kolotoč, kam možno vybehnúť po vratkých schodíkoch, vyštverať sa do sedla koňa stále v tej istej skokanskej póze, a mechanizmus sám začne hrať. Robizon nerozvažuje a neplánuje. Ide, vidí a spraví. "
Raz ich prišla navštíviť Dorota. Robinzon vedel dosť dobre variť. Budy rýchlo upratal svoju izbu a porozsýpal po svojom kumbáli trávu, ktorú pestoval na okne. Budy uvaril kávu a Robinzonovi dal do kávy prášky na spanie. Keď Robinzon zaspal, pozval Dorotu do kumbála. Chvíľu sa tam rozprávali a potom sa išli prejsť von. Vonku bola výchrica. Budy chcel požiadať Dorotu o ruku, ale nič nepočula. Celý dej sa končí tým, že Budy sedí v kumbále a rozmýšľa, či sa mu to celé s Dorotou náhodou nesnívalo.